Pleťové masky sú typom kozmetiky, ktorá sa používa už od staroveku. Už v ére pyramíd v starovekom Egypte ľudia vedeli, ako používať prírodné zložky, ako je pôda, sopečný popol a morské bahno, na nanášanie na tvár alebo telo pri liečbe kožných ochorení. Neskôr vyvinuli prax miešania lanolínu s rôznymi látkami, ako je med, rastlinné kvety, vajcia, hrubá múka a celá fazuľa, aby vytvorili pastu, ktorá sa potom nanášala na tvár na skrášľovacie účely alebo na liečbu kožných ochorení.
Egypťania preniesli túto techniku do Grécka, potom do Ríma a nakoniec do celej Európy. V 8. a 9. storočí sa rozvoj civilizácie posunul na Blízky východ, čo prispelo k európskej renesancii. V období renesancie zaznamenala kozmetická chémia a voňavkársky priemysel, ktoré boli súčasťou lekárskej oblasti, výrazný rozvoj. V 17. a 18. storočí sa väčšina kozmetiky vyrábala v rodinných dielňach. Až v 19. a 20. storočí nastala výrazná zmena, ktorá postupne viedla k vytvoreniu kozmetického priemyslu.
Pleťové masky sa stali populárnymi v Číne počas dynastie Tang, najmä medzi aristokratickými ženami. Historické záznamy naznačujú, že Yang Guifei používal krém s názvom „Red Jade Cream“, vyrobený predovšetkým z čerstvých mandlí, kalomelu a mastenca, doplnený borneolom a pižmom a pripravený z vaječného bielka.
V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa vývoj pleťových masiek postupne presunul od spoliehania sa na prírodné zložky k vedeckým postupom. V súčasnosti spotrebitelia požadujú produkty s jasne definovanou účinnosťou a vedeckou podporou.